Zumba je moja posadnutosť, moja závislosť. Určite najväčšiu zásluhu na tom má naša inštruktorka Števka, ktorej hodiny zumby sú plné energie a smiechu.
Spomínam si veľmi dobre na svoje začiatky. Zuzanka, najlepšia kamoška mojej mladšej Alicky, vtedy asi 10-ročná, nás presviedčala, nech si prídeme zatrsať na zumbu do Trebišova. Vraj aká je to zábava. Priznám sa, pol roka som strašne trpela. Veď celý deň v práci si zaťažujem mozog a teraz, keď si chcem oddýchnuť, tak si mám pamätať kroky niekoľkých desiatok choreografií? Nie, ani za nič! No veď hej, ale pohyb potrebujem, o tom niet pochýb. A aj deti to na zumbe baví. Ešte to nejakú chvíľu vydržím.
Ani neviem, ako a kedy sa to stalo, odrazu si nemusím pamätať kroky. Nejako sa mi to dostalo do krvi, či čo sa vlastne stalo? Už je to len čistá zábava a záplava endorfínov. Dnes sa na zumbu teším, na to ako sa tam vyskáčem, vybláznim a vyjačím. Bez poriadneho jačania sa mi hodina ani nepočíta.
Som vďačná za to, že máme našu skvelú inštruktorku Števku, ktorá z nás dokáže dostať to, o čom sme ani netušili, že to v nás je. Som vďačná za všetky moje zumba kamošky, s ktorými môžem zdieľať neuveriteľné hodiny párkrát do týždňa. Niekoľkokrát do roka sú to aj rôzne tematické zumba párty, či zumba maratóny, vďaka ktorým sa môj šatník rozrástol o rôzne špeciálne doplnky a rekvizity: havajské, valentínske, armádne aj mikulášske. Jednoduchšie je pripraviť sa na pyžamovú, čierno-bielu, či neónovú párty. Potom už len tri hodiny tancovania a zábavy. No musím povedať, že som rada, že dievčatá chcú z párty a maratónov aj fotky, aspoň sa môžem legitímne chvíľku ulievať. Len to nepovedzte Števke!